Ako sa trénuje radosť z každodenných „zázrakov“
Podľa etikety je 10. január posledný deň, keď sa ešte môže/patrí vinšovať do nového roka. Pravdupovediac, nezamýšľala som dodržať túto formalitu, ale dnes mi deň priniesol radosť a rada sa s ňou podelím.
Moja stará mama zvykla na Luciu (13.12.) doniesť zo zamrznutej záhrady (v tej dobe ešte aj v Bratislave v decembri pravidelne mrzlo a snežilo) do vázy zopár čerešňových halúzok. Tie do Štedrého dňa rozkvitli a boli vždy poslom navracajúceho sa svetla a budúcej jari.
Spomenula som tiež, že neďaleko činžiaka, v ktorom bývam, rastú moruše a tuším je tam aj čerešňa... a že teda pôjdem a zopár halúzok odstrihnem. Odstrihla som.
Nuž, ukázalo sa, že to nielenže čerešňa nie je, ale nech je to čokoľvek, nepriberá sa vyhnať puky a rozkvitnúť. Na Štedrý deň boli vo váze halúzky také isté holé, ako som ich priniesla. Myslela som, že ich vyhodím, ale keďže som k nim pridala odstrihnuté vetvičky z fikusu na zakorenenie, napokon som vázu iba odložila do tmavého kúta.
Dnes som odstraňovala v izbe moju vianočnú výzdobu a vybrala som von aj vázu z kúta. A hľa! Všetky puky na vetvičkách boli naliate, spod „kroviek“ sa pretláčala mladučká zelená farba, zopár pukov bolo už na prasknutie a na jednom konáriku bol aj krehký biely kvietok!
Vám všetkým posielam toto svedectvo, že po tme a strádaní znova príde svetlo a rozkvitnú kvety.
Ľubica Schulczová
Súvisiace:
Vytlačiť stránku
